17. 9. 2012 alebo Prvý školský deň

Hrozná noc! Tvrdé matrace, bolesť hlavy, prvá noc na intráku, prvá s novou spolubývajúcou a navyše sa niekto okolo polnoci pustil búchať kladivom hneď na druhej strane steny. Keby trochu, budiš, ale podľa mňa tam inštalovali nejaký systém políc z IKEI, len aby mi bránili v spánku. Ale aj ten napokon po zhruba hodine prišiel. Potom som si však akosi stále nemohla nájsť miesto a stále som sa prehadzovala. Nuž čo, prvá noc, je predsa len prvá.

Ráno budíček o pol siedmej, chytro umyť vlasy, namaľovať sa, predsa len musím ten prvý deň nejak vyzerať. Uhádzať izbu, zobrať rožok so salámou a šup na prednášky. Do jedenástej sme sa morili s oše. technikami, potom nás premiestnili na uvítací príhovor a potom zase späť do triedy. Komunikácia, oše. teória a potom ešte hygiena. Po 15 minútovom meškaní sa nás zmocnila nádej že možno nepríde, predsa len už bolo takmer pol štvrtej, ale napokon prišiel a povedal niečo nádherné. Že kredity máme len za účasť. Po predošlých 100% účastiach, písomkách, zápočtoch, skúškových písomkách a neviem čom to bolo konečne niečo pozitívne.

V triede je nás mimochodom 27, na cviká sa delíme na dve skupiny a musím povedať, že mali naozaj pravdu. Začala sme obväzmi, no to musí byť nezáživná téma aj pre nováčikov, nieto ešte pre nás, čo to počúvame znova. Ale prežijeme, posedíme, poskúšame a bude dobre.

Aby som nezabudla, najpozitívnejšou vecou je, že posledné prednášky máme 7. 12. a skúškové začína 2.1. Yey!! takmer mesiac voľno. Budem sa síce musieť sem tam aj pozrieť do kníh, ale predsa len je to celkom príjemné zistenie. Aj keď v ďalších ročníkoch nás už potom namiesto toho čaká prax. Ale aspoň ten prvý máme nejakú úľavu.

Smutno mi je. Nie je. Bolo mi včera, ale asi z toho všetkého ničnerobenia. Dnes za celý deň som si ani poriadne nestihla uvedomovať, čo všetko nám tlačia do hlavy. Možno teraz trochu, ale nie je to až také hrozné. Zatiaľ to vyzerá tak, že domov ešte nepôjdem. Uvidím však, aké to bude za pár dní, či sa nedorevem. Ešte som nie, ale sem tam ma prepadne taká nálada, že by som si aj porevala (mamka revala už v sobotu na obed, ako keby som odchádzala z krajiny), ale ja som sa k tomu svojmu ešte akosi nedostala.

A najväčším mojím omylom - jedlo! Zvyknutá odísť bez raňajok, a najesť sa po škole. Teraz však trčím v škole do pol piatej a dnes sme dokonca nemali ani tú vytúženú 20 minútovú prestávku na jedlo. Teda mali, len trvala minúť desať. Okamžite sme bežali do jedálne, ale tam nemali už ani pečivo ani nič. Ale aspoň nám vysvetlili systém stravovania a my sme uspokojili s Milou ako obedom.

Zajtra aspoň začíname až o ôsmej. Ale 5 hodín cvičení. Neviem či umriem od nudy, alebo čo urobím, naozaj neviem. Potom dve nové hodiny a potom ešte štyri, ktoré máme našťastie len vo vybrané dátumy. Jupí..